Čakanie na hviezdu je asi najnepríjemnejšia časť novinárskej práce. Termín sa neustále prekladá, blíži sa začiatok koncertu a hudobník nikde, zatiaľ čo na neho čaká hŕba novinárov. Hodinku pred utorkovým koncertom Placeba v Brne do šatne, kde pred chvíľou prezliekali mladí športovci, vchádza BRIAN MOLKO, líder kapely. SME po dva a pol hodinovom čakaní dostalo úbohých päť minút. Z rozhovoru cítiť, že Molko je už mysľou jednou nohou v sále.

„Na Slovensko? Jasne, ale my sme tam už predsa hrali!“

Mám pocit, že určite nie.

„Ale áno, hrali sme. Som si istý. (pozn. red - Placebo na Slovensku ešte nekoncertovali. Možno si pomýlil Slovensko zo Slovinskom.)

Ako sa dostávate do pohody pred koncertom, keď musíte robiť rozhovory a iné veci?

„Je to veľmi ťažké, v tejto chvíli by som najradšej ležal vo vani a odpočíval. Ale viem, že to nejde. Bohužiaľ, hudobný šoubiznis je nekompromisný a veľmi únavný.“

Placebo sa presadili v polovici deväťdesiatych rokov, ale vaša skupina vychádzala z iných vplyvov ako vtedajšia vlna britpopových skupín. Tie tu už nie sú, ale vám sa stále darí. Prečo?

„Asi preto, že sme vždy stáli mimo módy a rýchlokvasenej hudby, trendov a rôznych hnutí. Najlepšie je byť absolútne nemódny, pretože to vám môže zaručiť dlhý život. Nevidím to ako víťazstvo, že oni tu nie sú a my stále fungujeme, skôr som rád, že naša kapela nedostala nijakú nálepku.“

Ale treba povedať, že imidž nie je Placebu cudzí. Váš mejkap, štylizácia vo videokli­poch a na koncertoch.

„To nemá nič spoločné s módou, ale s tým, ako sa chceme na verejnosti prezentovať, aby sme sa cítili pohodlne pred kamerou.“

Ste jedným z mála hudobníkov, ktorý nahlas hovoria o svojej sexualite (pozn. red. Brain Molko hovorí o sebe, že je bisexuál) a svojich zážit­koch spojených zo sexom. Prečo ste taký otvorený?

„Ale už nie som. A týchto veciach som rozprával v minulosti, ale teraz už nie. Som iný, hľadám oveľa väčšie súkromie.“

A prečo ste o nich rozprávali v minulosti?

„Nazval by som to patologicky intenzívne hľadanie! ­(smiech)“

Na začiatku ste mali imidž niekde medzi mužom a ženou, ale teraz podľa videoklipov skôr vystupujete ako muž. Znamená to, že ste sa našli?

„Nie celkom. Len ma to prestalo baviť. Už som sa nechcel opakovať.“

V minulosti tak vystupovali napríklad David Bowie alebo Lou Reed.

„Čo ja viem. Ja som sa nich nepozeral ako na gayov a nedalo sa ich popliesť so ženou.“

Ten androgýnny vzhľad je ale pre rokenrol typický.

„To určite, ale pre rockera rovnako platí, že môže vyzerať akoby práve vyšiel zo staveniska.“

Jeden z vašich hlavných vzorov je práve Bowie.

„Netvrdil by som, že by mal na mňa najväčší vplyv. Boli to skôr skupiny Sonic Youth a Pixies alebo speváčka PJ Harvey. Ale Bowieho uznávam hlavne preto, ako vážne pristupuje hudbe a nebojí sa riskovať a meniť sa.“

Je jedným z vašich prominentných fanúšikov.

„Ó, áno. Veľmi nás to teší.“

Dal vám nejaké rady do života?

„Nedal nám nijaké lekcie, len zopár postrehov o tom, že treba čítať čo najviac kníh a robiť všetko preto, aby sme nezabili svoju spontánnosť.“

Nedávno ste dali na internet album zložený z coververzií, ktoré ste v minulosti nahrali. Čo vás vedie k prerábaniu starých pesničiek?

„Robíme to pre zábavu. Je veľmi zábavné nahrávať piesne z osemdesiatych rokov, na ktorých sme vyrastali.“